Niekedy to je počas polárnej noci na oblohe ako na diskotéke – misionár z Islandu

Finťo, pôsobí vyše 22 rokov vo františkánskom ráde Menších bratov kapucínov a v roku 2008 úspešne ukončil kňazský seminár a je teda rehoľným kňazom. V súčasnosti je viac ako osem rokov misionárom na ostrove Island.

Moje krstné meno je Peter, rehoľné Peter Svorad, ale aj tak ma všetci, alebo veľká väčšina ľudí volá Finťo. Nie je to preto, že by som sa fintil, alebo robil finty, ale pochádza to už zo základnej školy, kde mi túto prezývku vymysleli skrátením môjho priezviska Fintor.

Dnes je Island na Slovensku pomerne známa krajina a mnohí tam dokonca zavítajú v rámci cestovania do “exotickejších” krajín ako je Stredomorie. Avšak pred rokmi, keď si sa rozhodol pre rehoľnú službu misionára v tejto krajine, málokto vedel o Islande vôbec niečo. Čo ťa presvedčilo urobiť vo svojom živote toto rozhodnutie?

Bolo to jednoduché – nemal som inú možnosť. My slovenskí kapucíni nemáme dodnes misiu niekde inde, len tu. Niežeby naši bratia neboli na misiách napr. v Afrike, ale boli tam ako personálna pomoc pre írskych kapucínov, ktorí tam mali svoju írsku misiu. Pre mňa by to bolo dosť komplikované, pretože do dnes neviem po anglicky a tak sa otvorila cesta ísť na misie aj pre mňa.

Bolo to ťažké odísť zo svojej krajiny na 3000 kilometrov vzdialený ostrov, odísť od známych, priateľov a hlavne rodiny?

Či to bolo ťažké? Veľmi. Presádzať dospelý strom môže byť vždy komplikované, ale v dnešnej dobe internetu sa aj odchod na tisíce kilometrov znáša lepšie. S mnohými ľuďmi som v kontakte do dnes, aj keď tie prvé roky to bolo častejšie a tak úplne platí naše porekadlo: Zíde z oči zíde z mysle.

Ak niekto povie misie, alebo misionár, každý si predstaví kňaza niekde v Afrike alebo mníšku v odľahlej chudobnej časti juhovýchodnej Ázie. Ty však pôsobíš v krajine, v ktorej chudoba či viera v prírodné náboženstvá a mnohobožstvo vôbec nie je často skloňovaný pojem.

Často asi nie, ale je, aspoň v tých našich kruhoch, veď všetci katolícki kňazi až na jedného sú cudzinci. Je nás tu 14 aj s biskupom a sú tu Argentínci, Poliaci, Íri, Angličan, Francúz a my. Je tomu tak preto, lebo na Islande je 92% ľudí v národnej luteránskej cirkvi, ktorú v dávnych časoch zaviedli Dáni, pod ktorých Island v tom čase patril, vyzabíjaním katolíckych biskupov. Do istej doby bola katolícka viera na ostrove úplne zakázaná a tak tu viac menej začíname nanovo. V tomto roku máme 50.- e výročie ustanovenia biskupstva. Tak to v porovnaní zo Slovenskom naozaj nie je veľa. Čo sa týka prírodných náboženstiev, tak sa tu s tým občas stretávame a viera v elfov a trollov či Thora sa aj tak najviac objavuje už len v islandských ságach. Je možné však počuť „My na nich neveríme, ale počítame s nimi.“

Aká je vlastne náplň, činnosť misionára na Islande? V krajine, ktorá sa vo viacerých rebríčkoch radí medzi krajiny s vysokou kvalitou života?

Dávno sú už preč časy, keď sa niekde prišlo na misie a všetko čo bolo možné sa pokrstilo, naučilo a išlo sa ďalej. Dnes je to o takej normálnej práci medzi ľuďmi a ukázaní, že so živou vierou v Boha človek netratí, ale získava. Našou snahou tu ako kapucínov je poukázať na bratský život, pretože “len bez ženy môže byť človek blažený“, žartujem, každý stav je krásny, ak človeka robí šťastným. Čo sa týka povinností ako kňaza, nie je to až taký rozdiel ako na Slovensku. Na starosti máme farnosť a snažíme sa zabezpečiť, aby veriaci mali možnosť byť na svätej omši, vyspovedať sa a prijať sviatosti, s čím je spojené vyučovanie náboženstva. Snáď jediným rozdielom je, že farnosť, ktorú tu na východe ostrova spravujeme, má 700 km a tak auto je našou „pastoračnou pomôckou“.

Island je riedko zaľudnený ostrov, väčšina krajiny je neobývaná, stred ostrova je pokrytý zľadovatenými horami. Ostrov je známy svojím nehostinným počasím, krutými zimami či vetrom. Ako sa pôsobí v takejto krajine, ako sa chodí za veriacimi v období zimy a fujavíc?

Moderný pokrok priniesol aj na Island zariadenia, ktoré uľahčujú život na cestách. Existuje jedna webstránka, podľa ktorej sa a to si dovolím tvrdiť, riadia všetci a hlavne v zime. Je o stave ciest, ktoré sú monitorované kamerami a farebne označené podľa stavu snehu, závejov, ľadu atď. Tak ak mám v zime niekam ísť, pozriem sa, ako to tam vyzerá a ak je červená, tak sedím doma, lebo viem, že by som sa nikam nedostal. Potom už len zavolám do dediny, kde mala byť svätá omša, aby na mňa nečakali a mám prázdniny. Ľudia sú tu na to aj všeobecne zvyknutí, tak ak sa niekto nedostane do práce kvôli zavretým cestám, zamestnávateľ to rešpektuje. Zimu na Islande robí najmä vietor. Podobné počasie ako tu v zime býva dosť často, som na Slovensku zažil len vo víchrici na Ďumbieri, keď nebolo vidieť ani na krok a bolo sa treba držať pri zemi, aby nás neodfúklo. Rýchlosť vetra sa tu udáva m/s a je úplne normálne 30 m/s čo je krát 3,6 = 108 km/h. Pri takomto a vyššom vetre sa snehová vločka rozbije na prach, takže viditeľnosť je prakticky nulová. A odhrabávať cesty sa skoro neoplatí, keďže za chvíľu to je také, aké to bolo. Tak sa cesta uzamkne a počká, keď prestane fúkať. Neviem si tu vôbec predstaviť život bez klincov na pneumatikách, takže reťaze nie sú v povinnej výbave, zato lopata, spacák a kombinéza sa vozí v kufri auta stále.

Dostal si sa niekedy do situácií, pri ktorých sa na tebe počasie poriadne vybúrilo?

Niekoľko krát za zimu. Ale asi najradšej si spomínam na jednu birmovku. V sobotu sme zašli po biskupa na letisko do mestečka 30 km od nás. V noci sa však zhoršilo počasie, tak sme vyrazili v dostatočnom predstihu do toho istého mestečka, kde je letisko. Keďže viditeľnosť bola naozaj biedna, tak sme uviazli na druhej strane cesty v záveji. Obliecť kombinézu, lopatu do ruky a bolo. O pár kilometrov sme skončili v jarku, pretože pri tom fúkaní snehu sa v zákrute odkryli nie protichodne stĺpiky ale len stĺpiky na pravej strane. Vtedy už lopata nepomohla, tak sme museli počkať na ďalšie auto, ktoré nás vytiahlo. Za ten čas biskup sedel vystrašený v aute a modlil sa. Keď sme prišli na miesto, tak biskup vyhlásil „Na východe musíte mať SUV – čka nie Suzuki Wagon“ a tak sa teraz vyvážam už skoro na 10 ročnej Toyote Rav4. Inak pomoc na ceste od spoluvodičov je úžasná. Zastanú hneď a pomáhajú. Raz sa mi stalo, že som len zastal pri krajnici si niečo odfotiť a hneď sa pri mne Islanďania zastavovali či nepotrebujem pomôcť. Dobre tu vedia, že teraz pomôžem ja tebe, lebo o pár kilometrov budem potrebovať pomoc ja.

Na Islande je možnosť zažiť polárnu noc i polárny deň. Aké to je žiť v takomto prostredí?

No, toto je dosť pravidelná otázka. V najhlbšej polárnej noci je tu svetlejšie tak 4 hodiny, za najdlhšieho dňa zas môžeš čítať pri okne bez zasvietenej lampy. A aj keby sa mohlo zdať, že sa tma nedá vydržať, u mňa to funguje akosi opačne. V lete sa nemôžem dočkať na tmu. Hrozne rád spím po tme a aj ledka na PC ma dokáže v noci vytočiť, takže ju zakrývam. Tak spať pre mňa, keď je všetko vidieť, je utrpenie. Nechcem tým povedať, že mi slnko nechýba. Chýba a veľmi a len takou slabou útechu nám môže byť polárna žiara, ktorá je úchvatná, niekedy to je na oblohe ako na diskotéke.

Nemáš niekedy chuť zbaliť sa a ísť domov? Stále môžeš pôsobiť ako brat v mnohých kláštoroch na Slovensku, alebo skôr vidíš svoj životný cieľ práve v pôsobení ako misionár na Islande?

Už som si tu zvykol, by bola moja prvá reakcia, ale nie je to, len o zvyku, ale i o zodpovednosti. Veď keby sme to tu zabalili, tak by ľudia zostali bez kňazov na dlhší čas, nájsť niekoho nového je celkom problém.

Na Islande sa hovorí islandčinou, ktorá patrí do skupiny severogermánskych jazykov a patrí medzi pomerne ťažšie jazyky. Islanďania sú protestantského vyznania, no okrem nich tu žije pomerne veľká skupina cudzincov a veľká komunita Poliakov, ktorý sú katolíci. Tvoje misie sú určené práve poľskej komunite alebo aj iným národnostiam?

Je pravdou, že najviac je tu Poliakov, tak poľština bol môj prvý jazyk, čo som sa tu musel naučiť, ale je tu aj množstvo iných, veľká komunita Filipíncov, Španielov, Brazílčanov, Čechov a aj Slovákov a iných. Všetkých nás spája to, že žijeme na Islande a preto spojovacím činiteľom je Islandčina, ktorú sa každý snaží nejako naučiť

Ako dobre ovládaš islandčinu?

Hovorovo. Ak niečo potrebujem, viem sa dohodnúť aj keď na nejaké vážne dišputy to nie je. Jedna malá ukážka aká je islandčina ľahká a zároveň ťažká. „Á“ sa číta ako „au“ A teraz plnovýznamová veta. „Jón á á á á.“ Štyri krát „au“ a to ho, toho Jón – Jána, ešte nič nebolí, žeby stonal. Preklad je. Jano má stádo oviec pri rieke. Tak sa v tom vyznajte ktoré au je ktoré.

A v akom jazyku prebiehajú bohoslužby?

Poväčšine je to po islandsky, len v sobotu večer je po poľsky. Tiež tu vidím ako plus modernú dobu, keď celá svätá omša je na dataprojektore a tak ľudia môžu len čítať, ale sú už aj takí, čo sa islandské odpovede naučili naspamäť.

Minulý rok sa vám podarilo úspešne postaviť kostol zo slovenského dreva. Pri vysviacke kostola boli prítomní aj predstavitelia slovenskej vlády. Počul som, že veľkú časť práce si na stavbe kostola spravil práve ty. Ako to celé prebiehalo?

Bolo to presne 17.06. 2017 keď náš biskup David vysvätil tento kostolík svätého Þorláka, ktorý je na ten čas jediným oficiálne vyhláseným islandským svätým. Predtým však, biskupovi Dávidovi, keď ešte nebol biskupom a býval s nami v Reyðarfjörðure ako kapucín, skrsla myšlienka na stavbu farského kostolíka, keďže aj doteraz je to jediný kostol, ktorý vo farnosti máme. Aj Hofn je kostol. Dovtedy sme slúžili v našej kaplnke v pivniciach. Na iných miestach máme kaplnky, ktoré sme prerobili z rodinných domov, alebo si prenajímame luteránske kostoly. Pôdorys kostolíka je z Damiánskeho kríža z Assisi. Vďaka dobrote ľudí zo Slovenska sa aj podaril zrealizovať. Kostolík sa postavil na Hriňovej, potom sa rozobral a v kontajneroch sa loďou preniesol sem k nám. Tu sme ho s pomocou ľudí znova poskladali – ako lego, všetko bolo pooznačované a za tri týždne bol pod strechou. Potom to trvalo rok a 9 mesiacov, čo sa urobili betóny, elektrika, kúrenie, priečky, podlahy a všetko iné. Touto cestou za chcem ešte raz poďakovať všetkým čo s týmto projektom mali niečo spoločné. Nech vám Pán Boh odplatí. Je to skvost a naša radosť, Ďakujem.

Čo na Islande miluješ?

Snáď ten pocit, že sa človek nemusí báť nechať otvorené auto, alebo dom, aby vás vykradli a otvorené priateľstvá s luteránmi, ktorí priznávajú, že vyšli z katolíckej cirkvi a ako hovoria je teda ich matka, zatiaľ čo oni sú dcéra. S takýmto postojom som sa na Slovensku nestretol.

Čo ti na Islande chýba?

Lesy, horčica, držky a naše čapované pivo.

 

Island kostol Slováci
Interiér islandského kostola postaveného zo slovenského dreva

 

Kostol svätého Þorláka
Kostol svätého Þorláka – exteriér